Rád vyberám zo všetkého, čo zdieľam na Facebooku, nejaký ten upútavkový kúsok. Tak normálne, že by na to ľudia klikli

Tu ale neviem, čo vybrať. Juraj Šúst mal na konci tohoto roku promočný príhovor k novým absolventom. Mal som tú česť stáť vzadu vo Veľkej sále a počúvať. Príhovor veľmi kritický, až som sa bál, či novým absolventom nepokazí promóciu. »Ľudia nechcú hľadať pravdu, dobro a ani krásu. Ale my sme absolventi KAN. Lenže čo, absolventi KAN nie sú len ľudia? Prečo by to nemalo platiť aj pre nich?« Nie, platí to aj pre nich, pre nás, pre mňa, uzatvoril Juraj.

A dobre, že takto “uderil”. Naša radosť nemôže vyvierať z toho, že sme lepší, že sme ďalej, že sme niečo zvládli a že máme poznanie. Nie sme gnostici, nie sme sekta, ktorá si stráži svoje tajomstvo na život a spredu kostola (či firemnej zasadacej miestnosti) sa ním chváli.

To, čo sme ako študenti v Kolégiu spoznali, je (povedané slovami jedného kamaráta), že “život je možný”. Že je to dobré a skvelé a radostné a že to nie je ľahké, ale stojí to za to. Máme víziu, že dobrý život—dobrý v tom úplne najširšom a najplnšom význame—je možný. Dobrý v zmysle, ktorý nie je v prvom rade morálny a kazateľský, ale napĺňajúci hĺbku a podstatu človeka.

Rozprávam abstraktne a robím to preto, lebo keď sa to vysloví, vždy je to abstraktné. Heslom patróna Kolégia bolo “Liečiť zlo láskou”, a keby sme to (viacerí len z počutia) nevideli v praxi, znie nám to ako lacný slogan. Konkrétne sa to dá len žiť a to nikdy nie je stav, ale pohľad niekam, kde nestojím a nikdy stáť nebudem, ale kam chcem aj tak bez ohľadu na všetko ostatné ísť. A toto je vízia. V konkrétnych momentoch potom robím malé rozhodnutia s pohľadom upretým na rovnaké miesto. Toto je vernosť vízii. Ak si poviem, že o desať rokov chcem byť tu a tu, tak to nie je vízia, ale plán. Ak splním plán a nemám víziu, prichádza “zvláštny smútok víťazov”.

Nie, absolvent Kolégia nemá život zvládnutý. Mala by v ňom byť prebudená zvláštna iskra, vznietená zaujímavou kombináciou gréckej filozofie, kresťanskej modlitby, osobného príkladu akademikov, trpezlivej lásky interného tímu a pevnej zomknutej komunity, ktorá sa za ten rok v prvom rade má dozvedieť o vašich slabostiach (!), aby vám ich dovolila samým sebe odpustiť.

A čo povieme iným ľuďom? Ako sme sa posunuli a v čom sme lepší? Veď sme si už povedali, že to tak nie je. Alebo, presnejšie—môže a malo by to tak byť, ale nie je to podstatou. Podstatou je ideál, vízia, ktorú máme. Ale máme tak, že sme dostali darom—“aby sa nik nevystatoval”—, nie že sme si zaslúžili. Preto, keď sa nás budú pýtať, prosím—nekončime pri svojich úspechoch. Alebo nimi radšej ani nezačínajme. Povedzme o neúspechoch, lebo ukazujú na ideál, od ktorého sme ďaleko. Dosiahnutý ideál je ľudský, ten v nekonečne božský.

A budú nás možno považovať za farizejov, lebo takto to dnes chodí, že kto si prizná ideál, musí sa tváriť, že v jeho nasledovaní nikdy nezlyhal. Lenže my vieme, že je to práve naopak. Že to má bolieť, keď ideál zradíme, a že je to práve znakom cnostného človeka, ak pociťuje vnútorný nepokoj, lebo sám seba v niečom zaprel. Kapitulovať na všetko vyššie len preto, že ja som stále nízky, je sebacentrické a nafúkané. A veľmi moderné.

Nezabudnime preto dodať, že sme takto šťastní. Že nás naše ideály tlačia, a to nielen vinou iných ľudí, ale často našou pohodlnosťou, nerozhodnosťou či slabosťou. Ale že život s víziou a pevným pohľadom “tam, kde ešte nestojím”, je nádherný, radostný a vôbec nie trpiteľský. Práve naopak, je zvláštnym spôsobom oslobodzujúci, pretože zrazu nie je všetko o mne. Svedčíme o Pravde a je to tak dobre, lebo nám to vždy jedným dychom pripomína, že ju ani nevlastníme, ani ju nemáme zvládnutú, ani od nás nie je závislá.

Vieme, že len putujeme, a je to v poriadku. Pretože cieľ je pevný.

• Facebook
• Twitter
• LinkedIn
• Pinterest
• Reddit
• Email