Posledných pár dní sa zamýšľam nad tým, čo je to hnev. Prečo je vo mne, prečo je okolo mňa. Odkiaľ prichádza a kde ho zachytiť predtým, než ovládne postoj človeka k človeku.

Zablúdil som náhodou na článok o odpúšťaní v časopise Slovo medzi nami. O hneve píšu nasledovné:

Nemyslite si, že hnev nie je ničím. Nie je hnev túžbou po odplate? Človek sa túži pomstiť, no ani Kristus sa nepomstil, ani mučeníci sa nepomstili. […] A my napriek tomu stále túžime pomstiť sa iným, a zároveň každý deň urážame Boha.
[…]
Ešte raz. Čo je to hnev? Hnev je túžba po pomste. A čo je to nenávisť? Nenávisť je trvalý, zakorenený hnev… hnev je niečo, čo je nové, čerstvé, a po čase sa to stáva nenávisťou.

Hnev je tu predstavovaný ako niečo od podstaty zlé, niečo, čo správny, dobrý človek v sebe neprechováva dlhšie ako do momentu, keď si jeho prítomnosť v sebe uvedomí.

Takéto chápanie hnevu sa mi zdá úplne prevrátené.

Hnev nie je len pokušením. Hnev—to sú rany duše, ktorým sa nedostáva odpoveď. Hnev je vo svojej podstate hlboko ľudský cit, je prejavom našej zraniteľnosti. Mýlia sa sofisti, keď tvrdia, že riešením je neočakávať od nikoho nič. Nulový bod, ľahostajnosť k tomu, ako so mnou kto bude jednať (pretože to nemôže ublížiť duši, keď nič nečaká). Byť ľudský si vyžaduje byť zraniteľný. Vzťah si vyžaduje bytostné dávanie seba. Neutralita neexistuje.

• Facebook
• Twitter
• LinkedIn
• Pinterest
• Reddit
• Email