Ani neviem ako prešiel od môjho príchodu do kolégia už vyše týždeň. A vlastne aj viem—prešiel hlavne veľmi rýchlo. Práve preto treba všetko radšej spísať, “žeby” som nezabudol .

Už teraz si neviem spomenúť, ako vlastne prebiehal štvrtok či piatok doobeda. Viem len, že v piatok večer sme sa všetci plní očakávania zhromaždili v K10¹⁾, aby sme si vypočuli zadanie celovíkendovej teambuildingovej úlohy.

Naši dvaja drahí učitelia, Martin Luterán a Juraj Šúst, zahrali skvelé číslo, keď nám snáď pol hodinu rozprávali detaily o úlohe bez toho, že by sme mali šancu pochopiť o čo ide . Nakoniec sme sa to teda dozvedeli, teda aspoň prvú časť: do soboty večera urobiť aspoň 100 služieb či “dobrých skutkov”. A to nie len tak—museli sme byť aspoň v dvojiciach a neustále sa meniť, aby nikto nerobil s tým istým človekom viac služieb. No a k tomu nám ešte dali zoznam “špecialít”, ktoré sme v rámci toho museli splniť. Napríklad aspoň jednu službu urobiť pre zviera. Aspoň jednu za účasti minimálne 20 ďalších ľudí. A pre človeka v zahraničí. A tiež jednu pre poslanca NR SR (áno, aj to sa dá—podpisovali sme v Bratislave Škripekovu Petíciu za ochranu mravnosti detí a mládeže vo verejnom priestore). A kopu ďalších šialeností. Veď asi chápete .

V každom prípade to bol ťažký deň, až do poobedia lialo ako z krhly a ja som bol relatívne dosť naštvaný, že sa vôbec trepeme von, keď za normálnych okolností by som ani nohu nevystrčil. ALE nakoniec sme to dali, čo bol pri tom počasí nadľudský výkon .

Druhá časť bola ešte zaujímavejšia: zavreli nás na 24 hodín do jednej miestnosti ²⁾. Išlo v podstate o to, aby sme si prešli určitým spoznávaním ako skupina, čo je v uzavrených priestoroch ideálne… a asi aby sme tak trochu zažili aj ponorkovú chorobu . Prebehla asi trojhodinové reflexia, prebrali a vydiskutovali sme si časť knihy od Scotta Pecka o budovaní komunity. Hoci ma to prekvapilo, celý tento “pobyt” sa mi páčil. Jediná chyba bola, že sme mohli jesť len trikrát za deň, čo bolo pre mňa dosť hrozné utrpenie .

V pondelok sme mali slávnostné otvorenie nového akademického roku. Omša, potom “galavečer” s donormi kolégia a ďalšími moc dôležitými ľuďmi . Suit up! a Don't Panic .

Utorok ráno som mal prvý tutoriál, na ktorý sme mali prípravu vo forme krátkej eseje na tému “Môže existovať priateľstvo medzi mužom a ženou?” Prebiehalo to v trojiciach (+ učiteľ) a asi tak, že sme každú z esejí rozobrali po formálnej aj obsahovej stránke, prebrali hodnovernosť (proti)argumentov a nakoniec zdiskutovali nejaké nejasnosti a otvorené otázky, ktoré sa počas rozoberania objavili. Zvyšok dňa som potom študoval a poznámkoval si text od Ratzingera o kríze kultúr v Európe. Bol relatívne krátky (20 strán), ale trvá to, kým ho človek celý vstrebá, takže som to čítal vlastne trikrát.

V stredu som zbehol domov a do roboty. No a dnes, vo štvrtok, sme mali prvý “skutočný” seminár. Prípravou na neho bolo zodpovedanie otázok k Ratzingerovmu článku. Tie sme odovzdali elektronicky skôr a Martin Luterán nám ich ohodnotil. Nanešťastie pre mňa, Martinove pokyny som nepochopil správne, takže som to mal vypracované úplne inak, ako to očakával. Dal mi štvorku³⁾.

No a tu sa dostávam k tomu, čo ma práve v tejto chvíli štve: venoval som tomu textu kopu času, takmer bezchybne som ho celý pochopil (súdiac podľa semináru), a on mi dal štvorku. Veď ja viem, že “life is hard”, “neznalosť neospravedlňuje” a že “tam vonku sa so mno nikto maznať nebude”, ale štvorku za to, že som nepochopil formu spracovania, pričom všetko som vedel slovne obhájiť?!? A na prvom seminári!? To človeka naserie, aby som tak írečito Slovensky povedal.

Mne samozrejme nejde o tú známku. Keby ma to učil nejaký debil s čestnými titulmi, tak by som na to úplne kašľal. Práve preto ale, že ide o neskutočne múdreho a podľa všetkého skvelého človeka mi toto nejde do hlavy. Ešte mi tam v strede napísal komentár “Sorry, ale toto sa nedá… bol by som tu do rána” a ďalej ani neopravoval. Hm… neštandardné, povedal by som. A ironické, lebo ja som to do rána písal.

Možno je to nakoniec dobrá príučka, aby som to nabudúce urobil správne. Len sa mi nezdá, že by som ju k tomu reálne potreboval. I keď, na druhej strane, keď sme na strednej písali písomku z dejepisu a spolužiak dostal päťku, lebo nepochopil, že máme písať odpovede hneď po zadaní otázky, tiež sa s ním nikto nemaznal .

Po (pre mňa traumatickom) seminári sme si zgustli na skvelej večeri a privítali Branislava Škripeka, ktorý mal porozprávať niečo o tom, ako by mal vyzerať aktívny kresťan v politike.

Na začiatku sme sa nevyhli tomu, ako vidí dianie v parlamente za posledné dni (tu, tu a tu), potom sme pokračovali jeho pohľadom na politiku a tým, čo je podľa neho potrebné pre zmenu—totiž hľadať svoje konkrétne božie povolanie, do neho sa pustiť celou silou a v ňom sa snažiť zmeniť politické vnímanie štátu občanmi.

Dojmy po odchode Braňa sa celkom líšili. Mne osobne sa to páčilo, pomerne rýchlo sa ale strhla diskusia o tom, či sa vlastne dá veriť akémukoľvek jeho slovu, keďže je politik (tu krásne vidíme, akú dôveru majú občania voči štátu, a to sme ešte tá premýšľajúca časť). Viacerým sa tiež nepáčilo jeho “mlhavé” politické vyjadrovanie, teda že neodpovedal na mnohé otázky priamo, resp. na niektoré vôbec. Tu však vidím jasný dôvod v tom, že politik si jednoducho nemôže dovoliť na niektoré otázky odpovedať, a už vôbec nie priamo. Niekto sa ho pýtal, či by okamžite udal nezrovnalosti v účtovníctve svojej strany, keby sa o tom dozvedel—no môže na to odpovedať? Máme byť predsa “opatrní ako hadi” (Mt 10,16), a on taký musí byť o to viac, že je politik.

Celkovo ale musím povedať, že možnosť vypočuť si niekoho tak “vnútri” systému bola veľmi zaujímavá a osobne sa prikláňam k názoru, že je to jeden z najlepších poslancov, ktorých v parlamente máme. Môj názor naňho sa teda týmto stretnutím nezmenil.

• Facebook
• Twitter
• LinkedIn
• Pinterest
• Reddit
• Email