Je pol druhej v noci a ja sedím v pohodlnom kresle na svojej novej kolégiovo‑intrákovej izbe. Premýšľam, v čom je ten pocit iný, ako keď som sa prvýkrát nasťahoval na intrák vysokej školy.

Totiž, prihlásil som sa (a bol úspešne prijatý¹⁾) do Kolégia Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji, v ktorom budem najbližší akademický rok pravdepodobne tráviť väčšinu svojho času. A pri troche šťastia (a asi kope driny) do mňa za odmenu napumpujú kopu filozofie, múdrostí, všakovakých skillov a vôbec mi odpovedia na základnú otázku života, vesmíru a vôbec .

Je to zvláštny pocit—v mnohom povedomý: hneď som si bol nakúpiť “základnú intrákovú sadu” na prežitie (12 litrov mlieka, müsli, nátierky, chlieb a kopu wifoniek). A predsa je to úplne iné: vtedy som vedel, do čoho idem, koniec‑koncov, informatiku som bol rozhodnutý študovať od štvrtého ročníku ZŠ. Teraz je to iné; hoci program mám pred sebou a kamarátka Katka mi o kolégiu rozprávala hádam aj cez desať hodín, mám stále pocit, že o ňom neviem takmer nič .

Po príchode do kolégia ma hneď uvítala usmievavá Janka, ktorú som už videl na pohovore²⁾. Ponúkla ma, nech si vyberiem jednu z voľných izieb a jeden z už ubytovaných “spolužiakov” ma zaviedol do budovy obďaleč, kde som si zhodil veci a hneď začal zdesene pokukovať, či tu máme wifinu, alebo len ethernet (už som spomínal, že som informatik? ). Vybral som si najsamposlednejšiu izbu na chodbe, čo inak vôbec nebol jednoduchý proces, pretože mala síce samostatnú sprchu a WC, ale na iPhone mi padala wifina… s prezieravosťou mne vlastnou som ale nakoniec uvážil, že budem aspoň môcť na gitare trieskať, keď som takto na kraji .

Ostávali dve hodiny, tak sme s chalanmi zašli nakúpiť, a potom už večera, kam sme mali prísť oblečení “slušnejšie ako v tričkách”. Po nej (kura bolo skvelé!) sme zašli vedľa do knižnice, kde sme sa celkom vtipne zoznámili navzájom, takže už všetci vedia, že nemám Facebook a že zbieram a masívne pirátim slovenský gospel .

Po skončení sme sa pobrali do kaplnky na kompletórium ³⁾ a ani neviem ako, odchytil si ma tunajší kaplán Jožko, ktorý potreboval vyexportovať nejakú stránku z PDFka. Asi o tri a pol minúty sme už ale viedli perfektnú diskusiu o filozofii, politických systémoch, počítačovej bezpečnosti, anonymite na internete a posledných škandáloch Googlu o predávaní súkromných informácií federálnym orgánom. Podľa všetkého je to neskutočne vzdelaný človek, pretože v týchto témach naozaj nie som zvyknutý na to, aby mi niekto stačil, nieto ešte dopĺňal moje znalosti o niečo nové . Jednoducho výborný a obohacujúci rozhovor. Apropo, ako často stretnete človeka, ktorý má rozhranie emailového klienta schválne nastavené na Taliančinu? Akosi tuším, že v jeho kancelárii strávim tento rok ešte nejaký‑ten čas .

Keď sme sa niečo pred jedenástou uvedomili, vrátil som sa rýchlo na chalanský “intrák”, kde mi v spoločenskej miestnosti hneď v ruke pristál poldecák Finlandie, pretože, ako som sa vzápätí dozvedel, náš nový spolužiak Valentín mal dnes narodeniny. A potom ešte podali jeden a jeden ďalší (človek vždy pije “len jeden” ). Super sme si pokecali o všetkom možnom, potom sa baby pobrali na svoj intrák do kaštieľa a my sme so zvyšnými chalanmi prešli na “ťažšie” témy a diskutovali o problémoch v cirkvi Katolíckej i iných.

Zajtra nás čakajú prvé semináre, mimo iného rozoberanie kázne C. S. Lewisa “Learning in War Time” ⁴⁾, takže uvidíme—teším sa .

• Facebook
• Twitter
• LinkedIn
• Pinterest
• Reddit
• Email