Furlo's Playground - blog:cloveci

Nástup do kolégia

anonymous@undisclosed.example.com (Anonymous) — Tue, 08 Oct 2019 21:03:00 +0000

Nástup do kolégia

Je pol druhej v noci a ja sedím v pohodlnom kresle na svojej novej kolégiovo‑intrákovej izbe. Premýšľam, v čom je ten pocit iný, ako keď som sa prvýkrát nasťahoval na intrák vysokej školy.

O čom?

Totiž, prihlásil som sa (a bol úspešne prijatý¹⁾) do Kolégia Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji, v ktorom budem najbližší akademický rok pravdepodobne tráviť väčšinu svojho času. A pri troche šťastia (a asi kope driny) do mňa za odmenu napumpujú kopu filozofie, múdrostí, všakovakých skillov a vôbec mi odpovedia na základnú otázku života, vesmíru a vôbec .

Je to zvláštny pocit—v mnohom povedomý: hneď som si bol nakúpiť “základnú intrákovú sadu” na prežitie (12 litrov mlieka, müsli, nátierky, chlieb a kopu wifoniek). A predsa je to úplne iné: vtedy som vedel, do čoho idem, koniec‑koncov, informatiku som bol rozhodnutý študovať od štvrtého ročníku ZŠ. Teraz je to iné; hoci program mám pred sebou a kamarátka Katka mi o kolégiu rozprávala hádam aj cez desať hodín, mám stále pocit, že o ňom neviem takmer nič .

Prvý deň

Po príchode do kolégia ma hneď uvítala usmievavá Janka, ktorú som už videl na pohovore²⁾. Ponúkla ma, nech si vyberiem jednu z voľných izieb a jeden z už ubytovaných “spolužiakov” ma zaviedol do budovy obďaleč, kde som si zhodil veci a hneď začal zdesene pokukovať, či tu máme wifinu, alebo len ethernet (už som spomínal, že som informatik? ). Vybral som si najsamposlednejšiu izbu na chodbe, čo inak vôbec nebol jednoduchý proces, pretože mala síce samostatnú sprchu a WC, ale na iPhone mi padala wifina… s prezieravosťou mne vlastnou som ale nakoniec uvážil, že budem aspoň môcť na gitare trieskať, keď som takto na kraji .

Ostávali dve hodiny, tak sme s chalanmi zašli nakúpiť, a potom už večera, kam sme mali prísť oblečení “slušnejšie ako v tričkách”. Po nej (kura bolo skvelé!) sme zašli vedľa do knižnice, kde sme sa celkom vtipne zoznámili navzájom, takže už všetci vedia, že nemám Facebook a že zbieram a masívne pirátim slovenský gospel .

Po skončení sme sa pobrali do kaplnky na kompletórium ³⁾ a ani neviem ako, odchytil si ma tunajší kaplán Jožko, ktorý potreboval vyexportovať nejakú stránku z PDFka. Asi o tri a pol minúty sme už ale viedli perfektnú diskusiu o filozofii, politických systémoch, počítačovej bezpečnosti, anonymite na internete a posledných škandáloch Googlu o predávaní súkromných informácií federálnym orgánom. Podľa všetkého je to neskutočne vzdelaný človek, pretože v týchto témach naozaj nie som zvyknutý na to, aby mi niekto stačil, nieto ešte dopĺňal moje znalosti o niečo nové . Jednoducho výborný a obohacujúci rozhovor. Apropo, ako často stretnete človeka, ktorý má rozhranie emailového klienta schválne nastavené na Taliančinu? Akosi tuším, že v jeho kancelárii strávim tento rok ešte nejaký‑ten čas .

… a večer

Keď sme sa niečo pred jedenástou uvedomili, vrátil som sa rýchlo na chalanský “intrák”, kde mi v spoločenskej miestnosti hneď v ruke pristál poldecák Finlandie, pretože, ako som sa vzápätí dozvedel, náš nový spolužiak Valentín mal dnes narodeniny. A potom ešte podali jeden a jeden ďalší (človek vždy pije “len jeden” ). Super sme si pokecali o všetkom možnom, potom sa baby pobrali na svoj intrák do kaštieľa a my sme so zvyšnými chalanmi prešli na “ťažšie” témy a diskutovali o problémoch v cirkvi Katolíckej i iných.

Zajtra nás čakajú prvé semináre, mimo iného rozoberanie kázne C. S. Lewisa “Learning in War Time” ⁴⁾, takže uvidíme—teším sa .

Kolégium

Komentáre

¹⁾

yay!

²⁾

aspoň tuším, dokelu, fakt by som si mal lepšie pamätať ľudí…

³⁾

večerná modlitba Katolíckej cirkvi

⁴⁾

na stiahnutie tu

Po týždni v kolégiu

anonymous@undisclosed.example.com (Anonymous) — Tue, 08 Oct 2019 21:03:00 +0000

Po týždni v kolégiu

Ani neviem ako prešiel od môjho príchodu do kolégia už vyše týždeň. A vlastne aj viem—prešiel hlavne veľmi rýchlo. Práve preto treba všetko radšej spísať, “žeby” som nezabudol .

Teambuildingový víkend

Už teraz si neviem spomenúť, ako vlastne prebiehal štvrtok či piatok doobeda. Viem len, že v piatok večer sme sa všetci plní očakávania zhromaždili v K10¹⁾, aby sme si vypočuli zadanie celovíkendovej teambuildingovej úlohy.

Naši dvaja drahí učitelia, Martin Luterán a Juraj Šúst, zahrali skvelé číslo, keď nám snáď pol hodinu rozprávali detaily o úlohe bez toho, že by sme mali šancu pochopiť o čo ide . Nakoniec sme sa to teda dozvedeli, teda aspoň prvú časť: do soboty večera urobiť aspoň 100 služieb či “dobrých skutkov”. A to nie len tak—museli sme byť aspoň v dvojiciach a neustále sa meniť, aby nikto nerobil s tým istým človekom viac služieb. No a k tomu nám ešte dali zoznam “špecialít”, ktoré sme v rámci toho museli splniť. Napríklad aspoň jednu službu urobiť pre zviera. Aspoň jednu za účasti minimálne 20 ďalších ľudí. A pre človeka v zahraničí. A tiež jednu pre poslanca NR SR (áno, aj to sa dá—podpisovali sme v Bratislave Škripekovu Petíciu za ochranu mravnosti detí a mládeže vo verejnom priestore). A kopu ďalších šialeností. Veď asi chápete .

V každom prípade to bol ťažký deň, až do poobedia lialo ako z krhly a ja som bol relatívne dosť naštvaný, že sa vôbec trepeme von, keď za normálnych okolností by som ani nohu nevystrčil. ALE nakoniec sme to dali, čo bol pri tom počasí nadľudský výkon .

Druhá časť bola ešte zaujímavejšia: zavreli nás na 24 hodín do jednej miestnosti ²⁾. Išlo v podstate o to, aby sme si prešli určitým spoznávaním ako skupina, čo je v uzavrených priestoroch ideálne… a asi aby sme tak trochu zažili aj ponorkovú chorobu . Prebehla asi trojhodinové reflexia, prebrali a vydiskutovali sme si časť knihy od Scotta Pecka o budovaní komunity. Hoci ma to prekvapilo, celý tento “pobyt” sa mi páčil. Jediná chyba bola, že sme mohli jesť len trikrát za deň, čo bolo pre mňa dosť hrozné utrpenie .

Veľká sláva

V pondelok sme mali slávnostné otvorenie nového akademického roku. Omša, potom “galavečer” s donormi kolégia a ďalšími moc dôležitými ľuďmi . Suit up! a Don't Panic .

Getting serious

Utorok ráno som mal prvý tutoriál, na ktorý sme mali prípravu vo forme krátkej eseje na tému “Môže existovať priateľstvo medzi mužom a ženou?” Prebiehalo to v trojiciach (+ učiteľ) a asi tak, že sme každú z esejí rozobrali po formálnej aj obsahovej stránke, prebrali hodnovernosť (proti)argumentov a nakoniec zdiskutovali nejaké nejasnosti a otvorené otázky, ktoré sa počas rozoberania objavili. Zvyšok dňa som potom študoval a poznámkoval si text od Ratzingera o kríze kultúr v Európe. Bol relatívne krátky (20 strán), ale trvá to, kým ho človek celý vstrebá, takže som to čítal vlastne trikrát.

V stredu som zbehol domov a do roboty. No a dnes, vo štvrtok, sme mali prvý “skutočný” seminár. Prípravou na neho bolo zodpovedanie otázok k Ratzingerovmu článku. Tie sme odovzdali elektronicky skôr a Martin Luterán nám ich ohodnotil. Nanešťastie pre mňa, Martinove pokyny som nepochopil správne, takže som to mal vypracované úplne inak, ako to očakával. Dal mi štvorku³⁾.

No a tu sa dostávam k tomu, čo ma práve v tejto chvíli štve: venoval som tomu textu kopu času, takmer bezchybne som ho celý pochopil (súdiac podľa semináru), a on mi dal štvorku. Veď ja viem, že “life is hard”, “neznalosť neospravedlňuje” a že “tam vonku sa so mno nikto maznať nebude”, ale štvorku za to, že som nepochopil formu spracovania, pričom všetko som vedel slovne obhájiť?!? A na prvom seminári!? To človeka naserie, aby som tak írečito Slovensky povedal.

Mne samozrejme nejde o tú známku. Keby ma to učil nejaký debil s čestnými titulmi, tak by som na to úplne kašľal. Práve preto ale, že ide o neskutočne múdreho a podľa všetkého skvelého človeka mi toto nejde do hlavy. Ešte mi tam v strede napísal komentár “Sorry, ale toto sa nedá… bol by som tu do rána” a ďalej ani neopravoval. Hm… neštandardné, povedal by som. A ironické, lebo ja som to do rána písal.

Možno je to nakoniec dobrá príučka, aby som to nabudúce urobil správne. Len sa mi nezdá, že by som ju k tomu reálne potreboval. I keď, na druhej strane, keď sme na strednej písali písomku z dejepisu a spolužiak dostal päťku, lebo nepochopil, že máme písať odpovede hneď po zadaní otázky, tiež sa s ním nikto nemaznal .

Večer so Škripekom

Po (pre mňa traumatickom) seminári sme si zgustli na skvelej večeri a privítali Branislava Škripeka, ktorý mal porozprávať niečo o tom, ako by mal vyzerať aktívny kresťan v politike.

Na začiatku sme sa nevyhli tomu, ako vidí dianie v parlamente za posledné dni (tu, tu a tu), potom sme pokračovali jeho pohľadom na politiku a tým, čo je podľa neho potrebné pre zmenu—totiž hľadať svoje konkrétne božie povolanie, do neho sa pustiť celou silou a v ňom sa snažiť zmeniť politické vnímanie štátu občanmi.

Dojmy po odchode Braňa sa celkom líšili. Mne osobne sa to páčilo, pomerne rýchlo sa ale strhla diskusia o tom, či sa vlastne dá veriť akémukoľvek jeho slovu, keďže je politik (tu krásne vidíme, akú dôveru majú občania voči štátu, a to sme ešte tá premýšľajúca časť). Viacerým sa tiež nepáčilo jeho “mlhavé” politické vyjadrovanie, teda že neodpovedal na mnohé otázky priamo, resp. na niektoré vôbec. Tu však vidím jasný dôvod v tom, že politik si jednoducho nemôže dovoliť na niektoré otázky odpovedať, a už vôbec nie priamo. Niekto sa ho pýtal, či by okamžite udal nezrovnalosti v účtovníctve svojej strany, keby sa o tom dozvedel—no môže na to odpovedať? Máme byť predsa “opatrní ako hadi” (Mt 10,16), a on taký musí byť o to viac, že je politik.

Celkovo ale musím povedať, že možnosť vypočuť si niekoho tak “vnútri” systému bola veľmi zaujímavá a osobne sa prikláňam k názoru, že je to jeden z najlepších poslancov, ktorých v parlamente máme. Môj názor naňho sa teda týmto stretnutím nezmenil.

Kolégium

Komentáre

¹⁾

chalanský intrák; nikto nám tu nechce povedať, prečo sa tak volá… potvory

²⁾

zatiaľ každý pri tejto vete reagoval slovami “A čo záchod?”… Bože môj, samozrejme že na záchod sme mohli chodiť, nepýtajte sa kraviny!

³⁾

v skutočnosti mi dal jednotku, ale tu je celý ten systém taký pretočený…

5 jednoduchých pravidiel pre správny pravopis

anonymous@undisclosed.example.com (Anonymous) — Tue, 08 Oct 2019 21:03:00 +0000

5 jednoduchých pravidiel pre správny pravopis

Mať 100‑percentný pravopis je umenie, ktoré zvláda málokto. Podarilo sa mi ale sformulovať 5 jednoduchých pravidiel, ktoré spoľahlivo vychytajú väčšinu bežných chýb v písomnom prejave.

1. Pred interpunkčnými znamienkami sa medzery nerobia

Interpunkčné znamienka sú . (bodka), , (čiarka), ! (výkričník), ? (otáznik) a iné.
Tu niet čo riešiť—medzera pred nimi byť jednoducho nesmie .

2. Slovesá sa vždy končia mäkkým i

Oni sa informovali, v žiadnom prípade nie ~~informovaly~~.
Ryli (rýľovali).
Bili (mlátili).
Zvíťazí a zvíťazili.

3. Prídavné mená v množnom čísle sa končia mäkkým i

Takže dobrý človek, ale dobrí ľudia;
siedmy muž, ale siedmi muži (viacerí muži prišli v siedmom poradí);
a tiež mnohí pastieri a červení trpaslíci.

4. Medzi dvomi slovesami sa vždy musí nachádzať čiarka

Toto je najjednoduchšie pravidlo vedúce k správnemu písaniu čiarok vo vetách. Ak medzi dvomi slovesami vo vete nevidím čiarku, na 99% mi tam niekde chýba. Výnimka nastáva vtedy, ak je jedno z nich v neurčitku. Veta:

Aby sme sa zhodli na tom či slasť zdokonaľuje činnosť musíme najprv vyriešiť tento problém.

obsahuje štyri slovesá, posledné z nich (“vyriešiť”) v neurčitku. Čiarky teda musíme doplniť medzi dvojice slovies zhodli‑zdokonaľuje a zdokonaľuje‑musíme:

Aby sme sa zhodli na tom, či slasť zdokonaľuje činnosť, musíme najprv vyriešiť tento problém.

5. Vložené vety a vsuvky vyčleňujeme čiarkou

Vložené vety a vsuvky = takmer všetko, čo môžem z hlavnej vety vyškrtnúť bez toho, aby stratila zmysel.
Vyčleňujeme = oddeľujeme od hlavnej vety čiarkami z oboch strán.

Vložené vety:

Slasti, ako sám Aristoteles definuje, sú naraz akoby celok aj jednota.

Vsuvky:

Bratislava, hlavné mesto Slovenska, je rušné miesto.

Hodnotiace častice:

Bude to, naopak, veľké potešenie.
Prídem, samozrejme, načas.
Bohužial, nestíham.

Oslovenia:

Peter, žiadam ťa o pomoc.
S tým ti, bratku, nepomôžem.
Nehnevajte sa, teta.

Citoslovcia:

Beda, prišli sme neskoro.
Ach, si ty hlúpy.
To je teda zima, bŕŕŕ!
Toto, hm, neviem.

What next?

Martin Mrva napísal pekný článok o desiatich gramatických chybách, ktorým by sme sa mali vyhnúť.

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra poskytuje voľne stiahnuteľné Pravidlá slovenského pravopisu a kopu iných príručiek.

pravopis, gramatika, Slovenčina

Komentáre

O zraneniach mužskej duše

anonymous@undisclosed.example.com (Anonymous) — Tue, 08 Oct 2019 21:03:00 +0000

O zraneniach mužskej duše

Vo svojom okolí som si všimol mnohých mladých mužov, ktorí v istom období začali byť neistí vo svojom konaní, hodnotách a celkovom nasmerovaní svojho života. Kamaráti, ktorých som dovtedy poznal ako vyrovnaných a so sebou vysporiadaných ľudí, zrazu začali robiť hlúposti a chybné kroky. Pred nejakou dobou som si to prežil tiež.

Spoločný znak

Mužov, ktorých opisujem, spája jedna vec: negatívna skúsenosť s určitou ženou, ktorá v ich živote hrala špeciálnu, zásadnú úlohu.

Nejde pritom o bežné “sklamanie z lásky” či bolesť po neúspešnom vzťahu. Tieto veci sa po krátkom období zahoja, ak nie sú hlúpo udržiavané a pestované. V tomto prípade ide o zranenia, ktoré pretrvávajú roky: poznám chalana, ktorý prežíva túto skúsenosť už vyše 6 rokov a ani o tom netuší.

Viacerí odvtedy prežili niekoľko vzťahov aj rozchodov a úspešne sa z nich dostali, toto zranenie však akosi ostáva bez ohľadu na okolnosti. Často nejde ani o zranenie spôsobené rozchodom s touto ženou, muž s ňou dokonca vôbec nemusel chodiť, niekedy stačilo odmietnutie, ignorácia či podceňovanie muža z jej strany.

O čo ide

Richard Rohr vo svojej knihe Adamov návrat opisuje stav, keď sa muž zaľúbi do ženy, ktorá preňho predstavuje pravzor ženskosti—akúsi mystickú ženu, obraz nadpozemskej, až náboženskej ⁵⁾ idey ženy.

Radí vtedy, aby muž okamžite odišiel do hôr, na dva mesiace sa zavrel v zrube a skladal romantické básne, aby sa z tohoto zamilovania vyliečil.

Bežne však takto človek nezareaguje, a už vôbec nie muž, ktorý sa spiritualitou mužskej duše nikdy nezaoberal. Nie vždy je toto “zamilovanie” vedomé: niekedy ide o najlepšiu priateľku, o ktorej si muž ani neuvedomuje, že ju vo svojej blízkosti potrebuje, keď však odíde, celý svet sa mu zosype. Inokedy žena muža až “posadne”: nedokáže myslieť na nič iné, všade ju vidí a v noci nevie spať.

Ak sa tento vzťah so ženou zničí či poškodí, do mužskej duše sa zapíše hlboká rana, jazva, ktorá sa sama od seba nehojí. Muž má pocit absolútnej straty zmyslu života, hlbokej vnútornej neschopnosti a prenikajúcej bolesti, ktorá je tak hlboká, že sa k nej nedokáže väčšinou priznať ani sám pred sebou.

Dôvodom tejto strašnej bolesti nie je samotná žena, ale—preto, že bola v prvom rade ideálom ženskosti—strata vlastnej identity. Muž cíti, že nedokáže byť mužom, stráca pravzor svojej duše, pretože jej opakom je ženskosť, ktorá práve mu zasadila ranu. Vnútorní bojovníci padajú, všetky jeho vonkajšie obrany hynú.

Prejavy

Týmto spôsobom vyradený muž nedokáže fungovať ako dovtedy. Vzory ⁶⁾ správania, ktoré doteraz dávali zmysel a ktorými sa riadil, zahadzuje. Vytvára si potom nové, väčšinou nejakým smerom pritiahnuté do extrémov.

Niekedy cestovať, mysliac si že nedokáže zniesť miesto, kde sa mu to všetko stalo. Chodí však zo štátu do štátu a mení školy či zamestnania, takže sa ukazuje, že v skutočnosti uteká sám od seba.

Inokedy sa schodnejšou cestou stane striedanie partneriek, ktorými sa zúfalo snaží zaplniť čiernu dieru v sebe. Mal som kamaráta, ktorý nebol schopný nestriedať ich, lebo akonáhle jednu získal, prestala byť preňho zaujímavá.

Ja osobne som prežíval akoby nutkanie ničiť svoj život. Padnúť na najnižšie dno, lebo to mi pripadalo najpravdivejšie. Tak som sa cítil a tam som preto chcel aj byť, všetko ostatné mi pripadalo ako hraná forma.

Čo s tým

Prežil som takéto zranenie pred vyše rokom a dnes môžem povedať, že som sa z toho už dostal. Nie je to ľahký proces. Napriek všetkej možnej psychologickej a inej literatúre, ktorú som už aj predtým o tom mal naštudovanú, som skoro vyletel zo školy. Tento rok som sa zavrel do kolégia a urobil kopu ďalších zmien. Cesta muža pokračuje.

Čo si však spätne uvedomujem, že hoci je tá rana strašná, dá sa to zvládať bez extrémnych riešení, pokiaľ si človek uvedomuje, o čo vlastne ide a čo sa za jednotlivými túžbami skrýva. Hoci predtým som alkohol takmer nepil, ani si nepamätám, koľkokrát som mal chuť ožrať sa úplne do nemoty. Podarilo sa mi zvládnuť to tak, že som si v takýchto situáciách nedal ani kvapku.

Dôležité je chápať, že nie žena je tým problémom. Rohr nie preto radí, aby muž odišiel, že by tá žena bola nebezpečná. Chyba je v mužovi. Zamiluje sa do predstavy, do transcendentného, božského ideálu, od ktorého má každá žena ďaleko, pretože je len jeho odrazom. Sám ďalej píše, že takýmto odchodom by ušetril žene mnoho problémov.

Pozitívna pointa toho celého je, že takáto kríza umožňuje mužovi dospieť. Alebo skôr, že ho prinúti dospieť. Muž musí nájsť svoju skutočnú identitu, takú, ktorá bude nemenná a nezávislá od faktorov vonku, inak nemôže byť pevný. A na túto cestu treba nájsť učiteľov: skúsených mužov vo svojom okolí, prípadne ich knihy. Za svätý grál v tejto oblasti považujem Roberta Blya a Richarda Rohra. Úplné základy sa dajú nájsť aj v ľahko napísaných knihách od Johna Eldredga.

mužská-spiritualita, mužskosť

Komentáre

⁵⁾

v zmysle prirodzeného náboženstva duše

⁶⁾

informatici na to majú krásny výraz “patterns”

Dva varianty etického relativizmu

anonymous@undisclosed.example.com (Anonymous) — Tue, 08 Oct 2019 21:03:00 +0000

Dva varianty etického relativizmu

Max Kašparů rád hovorieval: “Bojím sa čitateľa jednej knihy.” Chcel tým poukázať na ľudí, ktorí si vytvoria názor na vec len z jedného zdroja a—nehľadiac na iné pohľady—tvrdo a bez rozumu sa ho zastávajú.

Problém je, že pri “hľadaní” svojho názoru na ťažké otázky mnohí ľudia neprečítajú ani len tú jednu knihu.

Všetci sme múdri

V posledných desaťročiach tvrdého presadzovania “rovnosti medzi všetkými” zaujala naša spoločnosť veľmi podivný postoj, že názor každého človeka na otázku z akejkoľvek oblasti je absolútne rovnocenný.

Na prvý pohľad samozrejmá vec: ak sme si všetci rovní, je len logické, že sú si naše hlasy rovné vo voľbách, že máme rovnaké občianske práva, že nám dajú pôžičku za rovnakých podmienok a že máme rovnaké právo vyjadriť svoj názor.

Chybný posun nastal v momente, keď sme sami seba presvedčili, že rovnaké právo vyjadriť svoj názor znamená automaticky, že má rovnakú hodnotu a musí mu byť preukazovaný rovnaký rešpekt a kredit ako názoru kohokoľvek iného.

Tento trend sa samozrejme neujal až tak dramaticky v oblasti vedy, zarážajúce však je, ako veľmi sa udomácnil v oblasti morálky a etických otázok.

Čo je správne?

Túto otázku si ľudstvo kladie od nepamäti. Hľadáme, z nejakého dôvodu túžime vedieť, ako sa máme správať, čo a kedy máme robiť a nerobiť. Pre jej dôležitosť ju pritom neriešil každý—práve naopak, bola výsadou filozofov, ktorí hľadaniu odpovede na ňu venovali väčšinou celý život.

Dnes sa vo všeobecnosti prijíma názor, že nie je možné morálku absolutizovať, že nie je možné objektívne určiť, čo je dobré a čo nie. Etický relativizmus naberá dve formy. Buď sa tvrdí, že o morálnych zákonoch by mala rozhodovať väčšina, alebo že morálka je individuálna záležitosť a každý sa má riadiť podľa svojho osobného presvedčenia. Mladý človek príde ako k výkladu v obchode, vyberie tú “svoju” a vehementne ju bráni pred akýmkoľvek moralizujúcim spiatočníkom, ktorý by sa odvážil tvrdiť opak, pretože je o superiorite svojho názoru absolútne presvedčený.

Nikto si nedovolí tvrdiť, že je matematik, keď matematiku nevyštudoval alebo sa jej celé roky nevenuje, ale každý sa považuje za mysliteľa. “Nie každý je spokojný s tým, ako vyzerá, ale každý je spokojný s tým, ako myslí,” tvrdí staré židovské príslovie.

Je to zvláštne: keď ideme do McDonaldu, kontrolujeme kalórie a zloženie, ale v najdôležitejšej otázke svojho života vyberáme podľa chuti. Pritom morálka vôbec nie je relatívna—ale o tom až niekedy nabudúce…

etika, relativizmus, dobro, morálka

Komentáre

Krátko k pastierskemu listu biskupov Slovenska

anonymous@undisclosed.example.com (Anonymous) — Tue, 08 Oct 2019 21:03:00 +0000

Krátko k pastierskemu listu biskupov Slovenska

Pred pár dňami zaznel v kostoloch pastiersky list od biskupov Slovenska, ktorý vzbudil všeobecné pobúrenie nielen v tlači a medzi neveriacimi, ale očividne aj medzi katolíkmi. Hneď v nedeľu sa objavil aj Otvorený list Konferencii biskupov Slovenska od Michala Brata. Biskupom bol v ňom vyčítaný agresívny tón, neprijateľné zjednodušovanie, nedostatok lásky a používanie “prostriedkov, ktoré rozsievajú strach, zlo, paniku a pobúrenie”.

Nejde o fazuľky

V prvom rade premýšľam nad tým, čo bolo vlastne v liste urážlivé či agresívne. Michal Brat kritizuje výraz “sodomský paškvil,” no problémom je, že presne takto sa nazýva to, čo sa tu dnes snažia určité skupiny pretlačiť. Pojem sodomia zahŕňa v sebe všetky formy homosexuálneho styku, pretože sa ním označuje akýkoľvek análny alebo orálny styk. Nie je to žiadny malý prehrešok. Dôvod, prečo v prvom rade vôbec vieme o Sodome je ten, že sa tam diali tak strašné veci, až sa to dostalo do sv. Písma.

Zákonné schválenie homosexuálnych “manželstiev”, či už len vážne uvažovanie o ňom, nie je nejaký malý problém. Je to absolútna katastrofa pre našu spoločnosť, niečo, čo nie poškodí, ale úplne zničí pojem rodiny a rodinu ako takú. Moje deti sa budú musieť učiť, že je úplne OK vybrať si partnera rovnakého pohlavia. Uvedomujeme si, aká drastická je to zmena? Keď sa schváli rovnakosť (lebo tu už nejde o rovnosť) pohlaví, dnešná generácia mladých bude stále implicitne chápať, že manželstvo medzi mužom a ženou je to “originálne,” “pôvodné” a možno dokonca aj “správne,” pretože majú vzor v dnešnej spoločnosti, ktorá to tak ešte stále vníma aj zákonne. Ale naše deti vôbec nebudú chápať, prečo im doma vtĺkame do hlavy, že to je celé na hlavu postavené. Akí dôveryhodní budeme pre ne ako rodičia, keď celý svet okolo nebude medzi rodičom 1 a rodičom 2 vidieť rozdiel a toto sa budú učiť v celom školskom systéme? Budeme za bláznov! Vieme si predstaviť, o koľko ťažšie bude udržovať živý vzťah medzi otcom a synom, keď otec bude synovi tvrdiť niečo, čo odporuje celému jeho zmyslovému a kognitívnemu vnímaniu vonkajšieho sveta?

V diskusii k článku na Facebooku bolo jednému prispievateľovi vyčítané, že poukázal na paralelu medzi ostrým tónom v pastierskom liste a Ježišovým konaním, keď rozohnal predavačov z chrámu (Jn 2, 14-17)—vraj je demagógiou porovnávať situáciu Ježiša a KBS. Dovolím si však tvrdiť, že toto je omnoho vážnejší problém, ako predávanie dobytka v chráme, a presne takto (nech už je spoločenská situácia akákoľvek) by sme sa k nemu mali aj postaviť. Nie odsudzovať homosexuálov (to nikto nerobí, a ani naši biskupi—bez ohľadu na prehlásenia našich médií, ktoré sú skutočnou demagógiou), ale na druhú stranu absolútne a jasne odsúdiť homosexuálne konanie. A že použili expresívne slovo “paškvil”? Naozaj by ma zaujímalo, aké slovo by použil Ježiš, keby sa k tomuto mohol vyjadriť, keď o Sodome vieme, že “tam bude plač a škrípanie zubami” (Mt 8, 12).

V zmysle toho, čo bolo vyššie napísané, teda nevidím nič zlé ani na opakovanom použití spojenia “Kultúra Smrti.” Nemusíme predsa niekoho zabíjať mačetou ani zhadzovať atómové bomby, aby sme si vybudovali kultúru smrti. Stačí zničiť základnú bunku spoločnosti, v ktorej sa deti rodia a dospievajú. Ak dovolíme, aby sa potrel, zahladil rozdiel medzi spoločenstvom manželov, z ktorých spojenia môže vzniknúť nový život, a spoločenstvom homosexuálnych partnerov, z ktorých spojenia nemôže vzniknúť absolútne nič a ktoré je vo svojej podstate závislé od skutočných manželských párov, pretože sami vlastné deti mať nemôžu, sme buď slepí, alebo hlúpi. Tak či onak sa však rútime do ničoty.

Vec verejná?

Uvedomme si, aký účel má list samotný: naši pastieri pre nás, veriacich, napísali internú správu s jasnými pokynmi, ako sa postaviť k tejto otázke. Nebol určený pre neveriacich, nebol určený ani pre kváziveriacich, ktorí si raz týždenne odsedia v kostole svoje. Na tomto poli komunikuje Cirkev úplne iným spôsobom (viď vyjadrenia pápeža Františka), pretože chápe, že ich musí veľmi jemne vysvetľovať. Od nás sa ale očakáva, že toto už budeme mať zvládnuté. Biskupi nám nepíšu ako neveriacim, ktorým je potrebné všetko vysvetľovať “od štartovacej čiary,” ale ako veriacim, ktorí chápu učenie Cirkvi a potrebujú len niekedy nasmerovať.

Práve z tohoto dôvodu nepovažujem obsah ani formu listu za nevhodné. Biskupi internou správou pripomenuli jasné stanovisko, ktoré musíme ako katolíci zastávať. V tomto neexistuje šedá zóna, preto v liste ju tiež nenájdeme. Je napísaný tak jasne, aby vylúčil akúkoľvek nesprávnu či voľnú interpretáciu. Nikto nemôže povedať: “Nerozumiem,” každý sa musí len rozhodnúť: idem do toho, alebo nie.

Z rovnakej príčiny je úplne irelevantná aj kritika médií. Aký “netolerantný” postoj? Voči komu má byť, prosím vás, netolerantný? Voči veriacim, ktorí všetci vyznávajú rovnakú pravdu úplne zhodnú s tým, čo sa v liste tvrdí, a ktorým ako jediným bol list určený? Michal píše: “Označenie „Kultúra smrti” však naznačuje, že žiadny dialóg nie je možný, je to vyhlásenie absolútnej vojny názorovej opozícii.“ Pýtam sa však: aký dialóg sa týmto myslí? Dialóg s neveriacimi a odporcami katolíckeho učenia? Pre tento dialóg máme predsa iné komunikačné kanály. Každá firma inak komunikuje interne so svojimi zamestnancami, a inak s vonkajším svetom. Na internú komunikáciu sú manažéri, na vonkajšiu oddelenie pre styk s verejnosťou (či PR alebo marketingové). Hoci táto paralela nie je dokonalá, pretože Cirkev nie je firma, myslím, že pointa stále platí—komunikácia musí byť a je odlišná. Je veľmi nešťastné, že Cirkev nemá žiadnu oficiálnu možnosť komunikovať s veriacimi čisto interným kanálom, ale tí, ktorí do nej nepatria a vonkoncom sa nezaujímajú o cirkevné učenie a tradíciu, by aspoň mohli mať toľko slušnosti, že veci, ktorým absolútne neveria a nerozumejú, nebudú komentovať. Keď architekt vyhlási, že steny v dome musia byť hrubšie, inak sa zrúti, nebudem vehementne vyhlasovať, že je to podľa mňa hlúposť, pretože nikoho môj nefundovaný názor nezaujíma.

Zložitý problém jednoducho

Michal Brat na jednej strane vyčíta biskupom neprimerané zjednodušovanie celého problému, na strane druhej zdôvodňuje malý ohlas predchádzajúcich listov nevhodnou voľbou dlhých a komplikovaných viet. Toto je kontradikcia. Ako sám píše, problém gender‑ideológie je veľmi komplexný, a v tom má absolútnu pravdu—nie je možné ho dôsledne vysvetliť jednoducho, a už vôbec nie v takom krátkom čase. Každý pokus objasniť dôvody, prečo je homosexuálny styk zlý, musí viesť cez diskusiu o dôstojnosti manželstva, a to zase predpokladá chápanie ďalších súvislostí. Akékoľvek vysvetlenie “v skratke” nevyhnutne vyžaduje zanedbať takú časť argumentačného a logického postupu, že ostaneme nakoniec pri slovíčku “lebo.”

Práve preto biskupi zvolili takýto postup a “neobťažovali” sa zdĺhavým vysvetľovaním a argumentovaním. Povedali fakticky, ako to je. Mojej úprimne veriacej babke to úplne stačí, pretože ani nevie pochopiť všetko, o čo sa tieto gender‑skupiny pokúšajú. Vie ale, aký postoj k tomu zaujíma Katolícka cirkev, a to je pre ňu rozhodujúce. Nazvite to slepou dôverou, ale fakt je taký, že každý z nás slepo dôveruje svojmu autu, že po stlačení brzdového pedálu skutočne zabrzdí, hoci nemáme kompletné chápanie elektroniky.¹⁾ Mne takéto podanie samozrejme nestačí, ale práve preto, že moje intelektuálne schopnosti mi dovoľujú si tieto veci doštudoval a dokázal ich pochopiť, mám aj povinnosť tak urobiť.

Minulý týždeň som čítal veľmi dobrý článok, ktorý sa snaží čisto rozumovým postupom dokázať, že sex je morálne správny len v manželstve medzi mužom a ženou (veľmi odporúčam!). Lenže problém je v tom, že je to 22‑stranový ťažký filozofický text, ktorého prečítanie, porozumenie a spracovanie trvá niekoľko dní a dovolím si tvrdiť, že nie každý je intelektuálne a jazykovo (text je v angličtine) vybavený k tomu, aby ho vôbec mohol pochopiť. Niektoré veci sa nedajú vysvetliť jednoducho, pretože sú proste zložité.

Záverom

Hoci sa s Michalom nezhodujem v názore na obsahovú stránku listu, čiastočne s ním súhlasím v jednom bode, ktorý on sám nazval “Komunikačné zlyhanie.” Konferencia biskupov Slovenska je oficiálnym orgánom Katolíckej cirkvi na Slovensku a ako taká musí mať svoj prejav perfektný—bez ohľadu na to, či už interný alebo externý. Ak by som takto napísal svoju prácu v Kolégiu, opravia mi v nej zlú stavbu niektorých myšlienok a najmä zbytočne časté používanie výrazu “kultúra smrti” (konkrétne v liste 11×). Cirkev si jednoducho nemôže dovoliť mať prejav ako nejaký študentík, akým som ja sám. Netvrdím, že je to celé zle, s formou listu viacmenej osobne problém nemám, ale súhlasím, že to mohlo byť ako celok napísané lepšie.

Naši biskupi však týmto listom ťažko narazili na jednom predpoklade: že majú dôveru svojich “ovečiek.” Problém vidím hlavne v tom, že hoci si všetci uvedomujeme, že Cirkev nie je demokratická, okolitou spoločnosťou sme tak ovplyvnení, že sa podvedome s touto myšlienkou už nedokážeme zmieriť. V momente, keď pociťujeme nátlak či dostávame bezpodmienečný príkaz, podvedome sa okamžite búrime. A to aj napriek tomu, že si každý z nás vedome hierarchickosť Cirkvi uzná.

K tomu sa pridáva náš všeobecný názor na slovenských biskupov, ktorý sám stojí za zamyslenie. Neustále sme masírovaní tlačou, ktorá nás presviedča o tom, ako je všetko od nich zlé, akí sú neschopní a ako nič nerobia. Ako som si sám na sebe nedávno uvedomil, toto prostredie, namierené proti nim, na naše podvedomie skutočne vplýva. Postupne mení podhubie, až kým sa (rovnako ako u mňa prednedávnom) neprejaví vedomým rozhodnutím pre názor, že “Súdruhov biskupov treba vymeniť”. Zvážme teda, odkiaľ pochádza naša kritika aj ich pastierskeho listu—či z nás, alebo nám bola nenápadne podsunutá.

Cirkev, viera, morálka, manželstvo, homosexualita

Komentáre

¹⁾

O tomto krásne píše Ratzinger v knihe Evropa Benedikta z Nursie v krizi kultur, odporúčam každému, kto s týmto tvrdením nesúhlasí .

Vízie a proroci Kolégia Antona Neuwirtha

anonymous@undisclosed.example.com (Anonymous) — Tue, 08 Oct 2019 21:03:00 +0000

Vízie a proroci Kolégia Antona Neuwirtha

Rád vyberám zo všetkého, čo zdieľam na Facebooku, nejaký ten upútavkový kúsok. Tak normálne, že by na to ľudia klikli

Tu ale neviem, čo vybrať. Juraj Šúst mal na konci tohoto roku promočný príhovor k novým absolventom. Mal som tú česť stáť vzadu vo Veľkej sále a počúvať. Príhovor veľmi kritický, až som sa bál, či novým absolventom nepokazí promóciu. »Ľudia nechcú hľadať pravdu, dobro a ani krásu. Ale my sme absolventi KAN. Lenže čo, absolventi KAN nie sú len ľudia? Prečo by to nemalo platiť aj pre nich?« Nie, platí to aj pre nich, pre nás, pre mňa, uzatvoril Juraj.

Vnútorná reflexia v Kolégiu a promočný príhovor Juraja Šústa k novým absolventom

A dobre, že takto “uderil”. Naša radosť nemôže vyvierať z toho, že sme lepší, že sme ďalej, že sme niečo zvládli a že máme poznanie. Nie sme gnostici, nie sme sekta, ktorá si stráži svoje tajomstvo na život a spredu kostola (či firemnej zasadacej miestnosti) sa ním chváli.

To, čo sme ako študenti v Kolégiu spoznali, je (povedané slovami jedného kamaráta), že “život je možný”. Že je to dobré a skvelé a radostné a že to nie je ľahké, ale stojí to za to. Máme víziu, že dobrý život—dobrý v tom úplne najširšom a najplnšom význame—je možný. Dobrý v zmysle, ktorý nie je v prvom rade morálny a kazateľský, ale napĺňajúci hĺbku a podstatu človeka.

Rozprávam abstraktne a robím to preto, lebo keď sa to vysloví, vždy je to abstraktné. Heslom patróna Kolégia bolo “Liečiť zlo láskou”, a keby sme to (viacerí len z počutia) nevideli v praxi, znie nám to ako lacný slogan. Konkrétne sa to dá len žiť a to nikdy nie je stav, ale pohľad niekam, kde nestojím a nikdy stáť nebudem, ale kam chcem aj tak bez ohľadu na všetko ostatné ísť. A toto je vízia. V konkrétnych momentoch potom robím malé rozhodnutia s pohľadom upretým na rovnaké miesto. Toto je vernosť vízii. Ak si poviem, že o desať rokov chcem byť tu a tu, tak to nie je vízia, ale plán. Ak splním plán a nemám víziu, prichádza “zvláštny smútok víťazov”.

Nie, absolvent Kolégia nemá život zvládnutý. Mala by v ňom byť prebudená zvláštna iskra, vznietená zaujímavou kombináciou gréckej filozofie, kresťanskej modlitby, osobného príkladu akademikov, trpezlivej lásky interného tímu a pevnej zomknutej komunity, ktorá sa za ten rok v prvom rade má dozvedieť o vašich slabostiach (!), aby vám ich dovolila samým sebe odpustiť.

A čo povieme iným ľuďom? Ako sme sa posunuli a v čom sme lepší? Veď sme si už povedali, že to tak nie je. Alebo, presnejšie—môže a malo by to tak byť, ale nie je to podstatou. Podstatou je ideál, vízia, ktorú máme. Ale máme tak, že sme dostali darom—“aby sa nik nevystatoval”—, nie že sme si zaslúžili. Preto, keď sa nás budú pýtať, prosím—nekončime pri svojich úspechoch. Alebo nimi radšej ani nezačínajme. Povedzme o neúspechoch, lebo ukazujú na ideál, od ktorého sme ďaleko. Dosiahnutý ideál je ľudský, ten v nekonečne božský.

A budú nás možno považovať za farizejov, lebo takto to dnes chodí, že kto si prizná ideál, musí sa tváriť, že v jeho nasledovaní nikdy nezlyhal. Lenže my vieme, že je to práve naopak. Že to má bolieť, keď ideál zradíme, a že je to práve znakom cnostného človeka, ak pociťuje vnútorný nepokoj, lebo sám seba v niečom zaprel. Kapitulovať na všetko vyššie len preto, že ja som stále nízky, je sebacentrické a nafúkané. A veľmi moderné.

Nezabudnime preto dodať, že sme takto šťastní. Že nás naše ideály tlačia, a to nielen vinou iných ľudí, ale často našou pohodlnosťou, nerozhodnosťou či slabosťou. Ale že život s víziou a pevným pohľadom “tam, kde ešte nestojím”, je nádherný, radostný a vôbec nie trpiteľský. Práve naopak, je zvláštnym spôsobom oslobodzujúci, pretože zrazu nie je všetko o mne. Svedčíme o Pravde a je to tak dobre, lebo nám to vždy jedným dychom pripomína, že ju ani nevlastníme, ani ju nemáme zvládnutú, ani od nás nie je závislá.

Vieme, že len putujeme, a je to v poriadku. Pretože cieľ je pevný.

kolegium