Max Kašparů rád hovorieval: “Bojím sa čitateľa jednej knihy.” Chcel tým poukázať na ľudí, ktorí si vytvoria názor na vec len z jedného zdroja a—nehľadiac na iné pohľady—tvrdo a bez rozumu sa ho zastávajú.

Problém je, že pri “hľadaní” svojho názoru na ťažké otázky mnohí ľudia neprečítajú ani len tú jednu knihu.

V posledných desaťročiach tvrdého presadzovania “rovnosti medzi všetkými” zaujala naša spoločnosť veľmi podivný postoj, že názor každého človeka na otázku z akejkoľvek oblasti je absolútne rovnocenný.

Na prvý pohľad samozrejmá vec: ak sme si všetci rovní, je len logické, že sú si naše hlasy rovné vo voľbách, že máme rovnaké občianske práva, že nám dajú pôžičku za rovnakých podmienok a že máme rovnaké právo vyjadriť svoj názor.

Chybný posun nastal v momente, keď sme sami seba presvedčili, že rovnaké právo vyjadriť svoj názor znamená automaticky, že má rovnakú hodnotu a musí mu byť preukazovaný rovnaký rešpekt a kredit ako názoru kohokoľvek iného.

Tento trend sa samozrejme neujal až tak dramaticky v oblasti vedy, zarážajúce však je, ako veľmi sa udomácnil v oblasti morálky a etických otázok.

Túto otázku si ľudstvo kladie od nepamäti. Hľadáme, z nejakého dôvodu túžime vedieť, ako sa máme správať, čo a kedy máme robiť a nerobiť. Pre jej dôležitosť ju pritom neriešil každý—práve naopak, bola výsadou filozofov, ktorí hľadaniu odpovede na ňu venovali väčšinou celý život.

Dnes sa vo všeobecnosti prijíma názor, že nie je možné morálku absolutizovať, že nie je možné objektívne určiť, čo je dobré a čo nie. Etický relativizmus naberá dve formy. Buď sa tvrdí, že o morálnych zákonoch by mala rozhodovať väčšina, alebo že morálka je individuálna záležitosť a každý sa má riadiť podľa svojho osobného presvedčenia. Mladý človek príde ako k výkladu v obchode, vyberie tú “svoju” a vehementne ju bráni pred akýmkoľvek moralizujúcim spiatočníkom, ktorý by sa odvážil tvrdiť opak, pretože je o superiorite svojho názoru absolútne presvedčený.

Nikto si nedovolí tvrdiť, že je matematik, keď matematiku nevyštudoval alebo sa jej celé roky nevenuje, ale každý sa považuje za mysliteľa. “Nie každý je spokojný s tým, ako vyzerá, ale každý je spokojný s tým, ako myslí,” tvrdí staré židovské príslovie.

Je to zvláštne: keď ideme do McDonaldu, kontrolujeme kalórie a zloženie, ale v najdôležitejšej otázke svojho života vyberáme podľa chuti. Pritom morálka vôbec nie je relatívna—ale o tom až niekedy nabudúce…

• Facebook
• Twitter
• LinkedIn
• Pinterest
• Reddit
• Email