Obsah

Krátko k pastierskemu listu biskupov Slovenska

Pred pár dňami zaznel v kostoloch pastiersky list od biskupov Slovenska, ktorý vzbudil všeobecné pobúrenie nielen v tlači a medzi neveriacimi, ale očividne aj medzi katolíkmi. Hneď v nedeľu sa objavil aj Otvorený list Konferencii biskupov Slovenska od Michala Brata. Biskupom bol v ňom vyčítaný agresívny tón, neprijateľné zjednodušovanie, nedostatok lásky a používanie “prostriedkov, ktoré rozsievajú strach, zlo, paniku a pobúrenie”.

Nejde o fazuľky

V prvom rade premýšľam nad tým, čo bolo vlastne v liste urážlivé či agresívne. Michal Brat kritizuje výraz “sodomský paškvil,” no problémom je, že presne takto sa nazýva to, čo sa tu dnes snažia určité skupiny pretlačiť. Pojem sodomia zahŕňa v sebe všetky formy homosexuálneho styku, pretože sa ním označuje akýkoľvek análny alebo orálny styk. Nie je to žiadny malý prehrešok. Dôvod, prečo v prvom rade vôbec vieme o Sodome je ten, že sa tam diali tak strašné veci, až sa to dostalo do sv. Písma.

Zákonné schválenie homosexuálnych “manželstiev”, či už len vážne uvažovanie o ňom, nie je nejaký malý problém. Je to absolútna katastrofa pre našu spoločnosť, niečo, čo nie poškodí, ale úplne zničí pojem rodiny a rodinu ako takú. Moje deti sa budú musieť učiť, že je úplne OK vybrať si partnera rovnakého pohlavia. Uvedomujeme si, aká drastická je to zmena? Keď sa schváli rovnakosť (lebo tu už nejde o rovnosť) pohlaví, dnešná generácia mladých bude stále implicitne chápať, že manželstvo medzi mužom a ženou je to “originálne,” “pôvodné” a možno dokonca aj “správne,” pretože majú vzor v dnešnej spoločnosti, ktorá to tak ešte stále vníma aj zákonne. Ale naše deti vôbec nebudú chápať, prečo im doma vtĺkame do hlavy, že to je celé na hlavu postavené. Akí dôveryhodní budeme pre ne ako rodičia, keď celý svet okolo nebude medzi rodičom 1 a rodičom 2 vidieť rozdiel a toto sa budú učiť v celom školskom systéme? Budeme za bláznov! Vieme si predstaviť, o koľko ťažšie bude udržovať živý vzťah medzi otcom a synom, keď otec bude synovi tvrdiť niečo, čo odporuje celému jeho zmyslovému a kognitívnemu vnímaniu vonkajšieho sveta?

V diskusii k článku na Facebooku bolo jednému prispievateľovi vyčítané, že poukázal na paralelu medzi ostrým tónom v pastierskom liste a Ježišovým konaním, keď rozohnal predavačov z chrámu (Jn 2, 14-17)—vraj je demagógiou porovnávať situáciu Ježiša a KBS. Dovolím si však tvrdiť, že toto je omnoho vážnejší problém, ako predávanie dobytka v chráme, a presne takto (nech už je spoločenská situácia akákoľvek) by sme sa k nemu mali aj postaviť. Nie odsudzovať homosexuálov (to nikto nerobí, a ani naši biskupi—bez ohľadu na prehlásenia našich médií, ktoré sú skutočnou demagógiou), ale na druhú stranu absolútne a jasne odsúdiť homosexuálne konanie. A že použili expresívne slovo “paškvil”? Naozaj by ma zaujímalo, aké slovo by použil Ježiš, keby sa k tomuto mohol vyjadriť, keď o Sodome vieme, že “tam bude plač a škrípanie zubami” (Mt 8, 12).

V zmysle toho, čo bolo vyššie napísané, teda nevidím nič zlé ani na opakovanom použití spojenia “Kultúra Smrti.” Nemusíme predsa niekoho zabíjať mačetou ani zhadzovať atómové bomby, aby sme si vybudovali kultúru smrti. Stačí zničiť základnú bunku spoločnosti, v ktorej sa deti rodia a dospievajú. Ak dovolíme, aby sa potrel, zahladil rozdiel medzi spoločenstvom manželov, z ktorých spojenia môže vzniknúť nový život, a spoločenstvom homosexuálnych partnerov, z ktorých spojenia nemôže vzniknúť absolútne nič a ktoré je vo svojej podstate závislé od skutočných manželských párov, pretože sami vlastné deti mať nemôžu, sme buď slepí, alebo hlúpi. Tak či onak sa však rútime do ničoty.

Vec verejná?

Uvedomme si, aký účel má list samotný: naši pastieri pre nás, veriacich, napísali internú správu s jasnými pokynmi, ako sa postaviť k tejto otázke. Nebol určený pre neveriacich, nebol určený ani pre kváziveriacich, ktorí si raz týždenne odsedia v kostole svoje. Na tomto poli komunikuje Cirkev úplne iným spôsobom (viď vyjadrenia pápeža Františka), pretože chápe, že ich musí veľmi jemne vysvetľovať. Od nás sa ale očakáva, že toto už budeme mať zvládnuté. Biskupi nám nepíšu ako neveriacim, ktorým je potrebné všetko vysvetľovať “od štartovacej čiary,” ale ako veriacim, ktorí chápu učenie Cirkvi a potrebujú len niekedy nasmerovať.

Práve z tohoto dôvodu nepovažujem obsah ani formu listu za nevhodné. Biskupi internou správou pripomenuli jasné stanovisko, ktoré musíme ako katolíci zastávať. V tomto neexistuje šedá zóna, preto v liste ju tiež nenájdeme. Je napísaný tak jasne, aby vylúčil akúkoľvek nesprávnu či voľnú interpretáciu. Nikto nemôže povedať: “Nerozumiem,” každý sa musí len rozhodnúť: idem do toho, alebo nie.

Z rovnakej príčiny je úplne irelevantná aj kritika médií. Aký “netolerantný” postoj? Voči komu má byť, prosím vás, netolerantný? Voči veriacim, ktorí všetci vyznávajú rovnakú pravdu úplne zhodnú s tým, čo sa v liste tvrdí, a ktorým ako jediným bol list určený? Michal píše: “Označenie „Kultúra smrti” však naznačuje, že žiadny dialóg nie je možný, je to vyhlásenie absolútnej vojny názorovej opozícii.“ Pýtam sa však: aký dialóg sa týmto myslí? Dialóg s neveriacimi a odporcami katolíckeho učenia? Pre tento dialóg máme predsa iné komunikačné kanály. Každá firma inak komunikuje interne so svojimi zamestnancami, a inak s vonkajším svetom. Na internú komunikáciu sú manažéri, na vonkajšiu oddelenie pre styk s verejnosťou (či PR alebo marketingové). Hoci táto paralela nie je dokonalá, pretože Cirkev nie je firma, myslím, že pointa stále platí—komunikácia musí byť a je odlišná. Je veľmi nešťastné, že Cirkev nemá žiadnu oficiálnu možnosť komunikovať s veriacimi čisto interným kanálom, ale tí, ktorí do nej nepatria a vonkoncom sa nezaujímajú o cirkevné učenie a tradíciu, by aspoň mohli mať toľko slušnosti, že veci, ktorým absolútne neveria a nerozumejú, nebudú komentovať. Keď architekt vyhlási, že steny v dome musia byť hrubšie, inak sa zrúti, nebudem vehementne vyhlasovať, že je to podľa mňa hlúposť, pretože nikoho môj nefundovaný názor nezaujíma.

Zložitý problém jednoducho

Michal Brat na jednej strane vyčíta biskupom neprimerané zjednodušovanie celého problému, na strane druhej zdôvodňuje malý ohlas predchádzajúcich listov nevhodnou voľbou dlhých a komplikovaných viet. Toto je kontradikcia. Ako sám píše, problém genderideológie je veľmi komplexný, a v tom má absolútnu pravdu—nie je možné ho dôsledne vysvetliť jednoducho, a už vôbec nie v takom krátkom čase. Každý pokus objasniť dôvody, prečo je homosexuálny styk zlý, musí viesť cez diskusiu o dôstojnosti manželstva, a to zase predpokladá chápanie ďalších súvislostí. Akékoľvek vysvetlenie “v skratke” nevyhnutne vyžaduje zanedbať takú časť argumentačného a logického postupu, že ostaneme nakoniec pri slovíčku “lebo.”

Práve preto biskupi zvolili takýto postup a “neobťažovali” sa zdĺhavým vysvetľovaním a argumentovaním. Povedali fakticky, ako to je. Mojej úprimne veriacej babke to úplne stačí, pretože ani nevie pochopiť všetko, o čo sa tieto genderskupiny pokúšajú. Vie ale, aký postoj k tomu zaujíma Katolícka cirkev, a to je pre ňu rozhodujúce. Nazvite to slepou dôverou, ale fakt je taký, že každý z nás slepo dôveruje svojmu autu, že po stlačení brzdového pedálu skutočne zabrzdí, hoci nemáme kompletné chápanie elektroniky.1) Mne takéto podanie samozrejme nestačí, ale práve preto, že moje intelektuálne schopnosti mi dovoľujú si tieto veci doštudoval a dokázal ich pochopiť, mám aj povinnosť tak urobiť.

Minulý týždeň som čítal veľmi dobrý článok, ktorý sa snaží čisto rozumovým postupom dokázať, že sex je morálne správny len v manželstve medzi mužom a ženou (veľmi odporúčam!). Lenže problém je v tom, že je to 22stranový ťažký filozofický text, ktorého prečítanie, porozumenie a spracovanie trvá niekoľko dní a dovolím si tvrdiť, že nie každý je intelektuálne a jazykovo (text je v angličtine) vybavený k tomu, aby ho vôbec mohol pochopiť. Niektoré veci sa nedajú vysvetliť jednoducho, pretože sú proste zložité.

Záverom

Hoci sa s Michalom nezhodujem v názore na obsahovú stránku listu, čiastočne s ním súhlasím v jednom bode, ktorý on sám nazval “Komunikačné zlyhanie.” Konferencia biskupov Slovenska je oficiálnym orgánom Katolíckej cirkvi na Slovensku a ako taká musí mať svoj prejav perfektný—bez ohľadu na to, či už interný alebo externý. Ak by som takto napísal svoju prácu v Kolégiu, opravia mi v nej zlú stavbu niektorých myšlienok a najmä zbytočne časté používanie výrazu “kultúra smrti” (konkrétne v liste 11×). Cirkev si jednoducho nemôže dovoliť mať prejav ako nejaký študentík, akým som ja sám. Netvrdím, že je to celé zle, s formou listu viacmenej osobne problém nemám, ale súhlasím, že to mohlo byť ako celok napísané lepšie.

Naši biskupi však týmto listom ťažko narazili na jednom predpoklade: že majú dôveru svojich “ovečiek.” Problém vidím hlavne v tom, že hoci si všetci uvedomujeme, že Cirkev nie je demokratická, okolitou spoločnosťou sme tak ovplyvnení, že sa podvedome s touto myšlienkou už nedokážeme zmieriť. V momente, keď pociťujeme nátlak či dostávame bezpodmienečný príkaz, podvedome sa okamžite búrime. A to aj napriek tomu, že si každý z nás vedome hierarchickosť Cirkvi uzná.

K tomu sa pridáva náš všeobecný názor na slovenských biskupov, ktorý sám stojí za zamyslenie. Neustále sme masírovaní tlačou, ktorá nás presviedča o tom, ako je všetko od nich zlé, akí sú neschopní a ako nič nerobia. Ako som si sám na sebe nedávno uvedomil, toto prostredie, namierené proti nim, na naše podvedomie skutočne vplýva. Postupne mení podhubie, až kým sa (rovnako ako u mňa prednedávnom) neprejaví vedomým rozhodnutím pre názor, že “Súdruhov biskupov treba vymeniť”. Zvážme teda, odkiaľ pochádza naša kritika aj ich pastierskeho listu—či z nás, alebo nám bola nenápadne podsunutá.

Komentáre

1)
O tomto krásne píše Ratzinger v knihe Evropa Benedikta z Nursie v krizi kultur, odporúčam každému, kto s týmto tvrdením nesúhlasí :).